Z Florovho života
Meštianka nebola príliš ďaleko. Floro tam nastúpil v čase, keď sa nad Československom zmrákalo. Masaryk bol už niekoľko mesiacov po smrti. Hlinka sa k nej blížil. Floro zažil jeden z pamätných Hlinkových príhovorov, ktorý sa odohral na námestí mesta, kam chodil do školy. Hlinka rečnil oduševnene, uveriteľne, aj keď so smrťou na jazyku. Jeho slová však už nemali silu niečo zmeniť, zvrátiť. Floro tým slovám o práve na sebaurčenie priveľmi nerozumel. Venoval sa svojim študentským radostiam i starostiam. Bol synom richtára. Žil v malej dedinke s dvomi židovskými obchodmi, jedným pohostinstvom a šľachtickým kaštieľom.
Po niekoľkých rokoch doštudoval a stal sa pomocným pisárom. Vojna sa prehupla do druhej polovice. Floro mal deväťnásť, keď sa skončila. Nemusel rukovať, keďže bol oslobodený. Jeho otec richtárčil, a tak sa pre Flora našlo dosť pisárčiny aj doma popri hlavnom zamestnaní. Predsa len jeho súrodenci mali pocit, že Floro je uprednostňovaný. Skončil ako jediný z rodiny meštianku. Aj v krčme mu po dovŕšení osemnástky liali alkohol s akousi úctou, ktorú predtým nepoznal.
Ešte počas štúdií sa mu stávalo, že do školy chodieval na konskom povoze s mliekom. Občas ho brávala so sebou barónka z kaštieľa. Pokrikovala naňho z koča: "Schnell, komme, schnell." Keďže mala nemecký pôvod. Floro rýchlo naskočil do koča a už sa viezol. Rozprávali sa cestou o všeličom, keďže aj Floro aj barónka sa živo zaujímali o dianie doma i vo svete. Táto prirodzená sčítanosť sprevádzala Flora po celý život. Dokonca ho priviedla aj do cely v Justičáku. Tak volali Justičný palác v hlavnom meste.
Floro ako pisár u notára mal prístup k rôznym spisom. Keď sa koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, v čase tvrdých perzekúcií a vykonštruovaných procesov, prevalila údajná protištátna činnosť, ktorá sa kľukatila aj k notárovi a jeho spoľahlivému pisárovi Florovi, všetko bolo zrazu temné, beznádejné, s perspektívou štyroch chladných stien a nekonečného vypočúvania sprevádzaného neľudským trýznením.
Floro bol na základe predošlých udaní zatknutý tesne pred Vianocami. Jeho žena v tom čase už čakala prvé dieťa. Mužovi o tom radšej nepovedala, aby sa netrápil ešte viac. Verila, že pokým sa dieťa narodí, tak už bude doma. Veriť v čosi také bolo po februári 1948 zväčša iba utópiou. Florova žena sa nepodvolila beznádeji a čierňave pesimizmu. Vrúcne sa utiekala k Božej Matke a často ju prosila o pomoc slovami: Mária, Božia Matka, ochraňuj môjho manžela." Potom obetovala zaňho sv. omšu i modlitbu posv. ruženca. Floro cítil aj na diaľku silu jej vytrvalých modlitieb. Bol niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe. Koľko cigariet vtedy vyfajčil od nervozity a neistoty, to sa nedá ani zrátať. On, presvedčený nefajčiar, svoj momentálny stav vypúšťal zo seba spolu s cigaretovým dymom. Nepomáhalo to poraziť strach zo zajtrajška. Jednostaj myslel na ženu, rodičov, súrodencov i celú dedinu. Manželke stihol pred odchodom povedať, že odchádza niekam, odkiaľ sa dá vrátiť a že to celé je veľké nedorozumenie. Stihla mu zabaliť iba topánky a pár čistých košieľ. Dlho mu mávala, akoby cítila, že všetko je úplne inak. A pritom nosila pod srdcom nový život. Vtedy sa podobala Tej, ktorú tak vrúcne milovala. Aj Matka Božia prechádzala neistotou i rôznymi nebezpečenstvami, pri ktorých bola v ohrození jej rodina. Florova žena sa zverila práve svojej Ochrankyni a Primluvnici, Matke bolesti i nádeje.
Po deviatich mesiacoch, tesne pred narodením dieťaťa, sa zrazu objavil vo dverách. Dovtedy ani len netušil, že bude otcom. Konečne zavládol v jeho rodine pokoj. Prepustili ho pre nedostatok dôkazov. Nenašli naňho dosť vykonštruovanej špiny. Napriek ťažkým totalitným časom nikdy nezaprel ani on, ani jeho žena, ani deti svoju vieru. Predsa za mrakmi je milované Slnko. / inšpirované skutočným príbehom, kp /
