Pre povzbudenie vo viere

Pre nejakým časom sa odovzdávala tradičná Sacharovova cena, ktorej laureátkou sa stalo mladé pakistanské dievča. Táto cena sa udeľuje každoročne tým, ktorí sa zasadzujú za dodržiavanie základných ľudských práv vo svete. Šestnásťročná Malala Júsafzajová sa po útoku pakistanského Talibanu stala symbolom neutíchajúceho zápasu za práva žien na vzdelanie. Jej život je už v takom mladom veku poznačený ťažkosťami, o akých sa nám Európanom, žijúcim v slobode, ani len nesníva. Mladú Pakistanku v októbri 2012 zranil ozbrojenec z hnutia Taliban pre jej angažovanosť a aktivity podporujúce vzdelávanie dievčat. Taliban totiž nedovoľuje dievčatám prístup k vzdelaniu. Po zotavení sa však Malala usadila v Anglicku, kde teraz študuje na škole v Birminghame. Pre mnohých násťročných sa môže zdať tento jej akčný príbeh neuveriteľný až nereálny. Toľko utrpenia a problémov kvôli "obyčajnému" právu na vzdelanie? Príbeh Malaly, ktorá i naďalej lobuje za právo vzdelávať sa pre tisíce detí v nepokojných a chudobných častiach sveta, je veľkým výkričníkom a zároveň pohýna k zamysleniu nad tým, ako sa staviame k vzdelaniu my, ktorí máme to šťastie, že žijeme v krajine, kde sa môže vzdelávať každý bez rozdielu. Aký postoj k vzdelaniu majú dnešní tínedžeri? Vážia si ho alebo ho považujú za samozrejmosť, ktorá ich navyše obmedzuje a často možno aj nudí? Sú vďační za to, že môžu bez problémov a ťažkostí denne chodiť do školy? Malala a jej boj neostáva na okraji celosvetového záujmu. Ako sama hovorí vo svojom prejave pred poslancami Európskeho parlamentu: Veľa detí na svete nemá čo jesť, ale hladujú aj po vzdelaní a až 57 miliónov detí na svete nemôže chodiť do školy." Je azda hlad po vzdelaní väčší u tých detí, ktorým je odopierané z náboženských alebo sociálnych dôvodov než u tých, pre ktorých sa stalo dennou rutinou? Možno áno, možno nie. Nech sa právo na vzdelanie stane skutočným právom aj tam, kde mu hatia cestu nezmyselné zákony ešte nezmyselnejších ideológií alebo hlad a sociálna nerovnosť.

Rodina je základnou bunkou spoločnosti. O opodstatnenosti tejto vety by sa nemalo pochybovať. Už od detstva boli mnohí z nás oboznamovaní s tým, že práve rodina je miestom, kde sa odovzdávajú hodnoty a je ideálom. Lenže dnes vidíme, ako sa s pojmom rodina nakladá nielen v médiách, ale aj v bežných rozhovoroch medzi ľuďmi. Akoby sa rodina pomaly ale isto porúčala a zatvárala za sebou dvere. Naozaj patrí do minulosti, naozaj už pre ňu niet miesto v súčasnej spoločnosti? Rodina ako vzťah otca, matky a detí už nie je tým krásnym ideálom, za akým hodno kráčať? V nedávnom referende v jednej z európskych krajín odpovedali občania na otázku, či je nutné zakomponovať ochranu tradičnej rodiny v ústavnom zákone. V referende sa ľudia vyjadrili jasne za ochranu rodiny. Aj u nás sa vyvíjajú snahy, ktorých cieľom je zakotviť rodinu ako spoločenstvo otca, matky a detí v ústave. Je potrebné ju až natoľko chrániť? Takto sa pýtajú najmä tí, ktorí by radi privítali viac liberálnosti a "slobody" pri výbere životného smeru, akým sa človek chce vydať. Považujú tradičnú rodinu za prekonaný zväzok, aký už nemá v 21. storočí svoje jedinečné postavenie a úlohu. V jednom komentári sa zamýšľa jeho autor nad tým, čo ohrozuje rodinu najviac. Pýta sa, čo robí spoločnosť a predstavitelia našej krajiny pre to, aby sa rodiny nerozpadávali. A čo môže urobiť každý z nás? Rok Sedembolestnej Panny Márie nás pozýva modliť sa v rodinách, spoločenstvách a kostoloch za rodiny napríklad formou večeradla. Popularizácia gender ideológie, tzv. rodovej rovnosti sa šíri ako lavína. Médiá venujú veľký priestor nebezpečným a škodlivým myšlienkam "údajnej" slobody pri výbere vlastného životného smerovania, na konci ktorého by mal byť nový človek s novou "slobodnou" identitou. Človek, ktorý nebude potrebovať zakladať rodinu, pretože by mu prekážala v nezávislosti a napĺňaní svojich cieľov. Modlitba v rodinách a za rodiny sa tak môže stať našou jasnou odpoveďou na takmer celosvetový zmätok a chaos spôsobený globálnou sexuálnou revolúciou, o akej píše vo svojej knihe Gabriele Kuby.

Počas Vianoc sa už pravidelne niekoľko rokov, ba aj celé desaťročie rozosvecujú naše ulice a domy malými svetielkami. Mestá a obce neváhajú investovať do vianočnej parády aj tisíce eur, len aby bolo všetko nastajlované do detailu. V niektorých krajinách používajú na osvetlenie ulíc a stromčekov ekologické žiarovky, ktoré nezaťažujú životné prostredie. Je vskutku nezabudnuteľným zážitkom prechádzať sa po takto vystrojených námestiach a uliciach. Každý kút zrazu naberá úplne iný rozmer, všetko je zrazu také čisté, bezproblémové. Miesta, kde bežne počas roka vidieť žobrajúcich bezdomovcov sa počas Vianoc stávajú kúskom malej zimnej rozprávky. A v tej chvíli sa aj mnohé ľudské dlane roztvárajú a obdarúvajú tých, ktorí aj vo vianočnom čase zostávajú na svojich celoročných stanovištiach. Vianoce však vôbec nepripomínajú iba výsek z nejakej idylickej pohľadnice, aké zvykneme posielať aj v tomto technicky vyspelom veku. Pápež František nám zdôrazňuje, aby sme ich nevnímali iba ako nejakú rozprávku o narodení dieťatka pred dvetisíc rokmi. Význam Vianoc je oveľa závažnejší. Ježiš prišiel na svet, aby naplnil Otcovu vôľu, aby sme mali život. Jeho narodenie nie je iba scénou každoročne sa opakujúcich Vianoc, nie je iba scénkou z jasličkových pobožností v našich farnostiach. Skutočne poznáme zmysel Ježišovho narodenia? Alebo nám to ani nevadí, že v podstate nepoznáme pravý dôvod Vianoc? Alebo ho aj poznáme, ale predsa sa nám zdá dôležitejšia vonkajšia výzdoba našich domov, ulíc a miest, než výzdoba našich sŕdc? Možno nepatríme do radu tých, ktorí slávia Vianoce iba v komerčnom duchu, podľa toho, s čím prichádza najnovšia móda, možno ich slávime s vedomím ich dôležitosti pre nás konkrétny život, aj po smrti. Snáď sú pre nás najmä sviatkami Svetla, ktoré chce zostúpiť aj do našich rodín a vzťahov. Azda nám naozaj viac záleží na tom, aby sme ich prežili v harmónii a na duchovný úžitok. Aby melódia o prímerí zaznievala aj v údolí možných doterajších nenávistných mín, parafrázujúc jednu pieseň. Možno viac investujeme do svojho duchovného prežívania Vianoc. Tak nech sa v nás rozosvecuje láska, lebo kto miluje, ten plní Božiu vôľu.

Potrebujem peniaze? Tak asi každý z nás odpovie, že bez nich je ťažko. No možno doplniť aj B - s nimi ešte ťažšie. Mať peniaze a nepremeniť ich v dobro, je tragikou každého, kto s peniazmi narába iba vo svoj prospech, mysliac si, že s nimi naložil najlepšie ako vedel. Vynález peňazí patrí nesporne k tým prelomovým. No s ich vynájdením prišlo do spoločnosti aj veľa nespravodlivosti a krívd. Jedni ich mali nadbytok, iní treli tú najhoršiu biedu. Sociálne nerovnosti, aké vidíme aj v dnešnom svete, sú výsledkom nesprávneho chápania peňazí a ich funkcie v spoločnosti. Tí, čo sa peniazmi doslova prikrývajú, azda by mohli tvrdiť, že každý si je strojcom svojho šťastia sám a že toľko peňazí má, koľko si zarobil svojimi pracovitými rukami. Mať peniaze nie je hriechom, no nevyužívať ich na realizáciu dobrých a hodnotných myšlienok by bolo "hriechom". Mnohé svetové celebrity a podnikatelia štedro financujú rôzne dobročinné projekty po celom svete. Mohli by sme len kuso podotknúť, veď majú na to, tak prečo by zo svojho bohatstva čosi neobetovali v prospech ľudstva, najmä toho, ktoré najviac trpí sociálnou nerovnosťou vo svete. Ktovie, ako by sa nám žilo bez peňazí? Vymieňali by sme tovar za tovar, a peniaze by nám možno ani trochu nechýbali. Peniaze sa totiž veľmi ľahko môžu stať koreňom nenávisti a rozbrojov, ich vlastnenie alebo nevlastnenie môže vyvolávať ešte viac konfliktov. V súčasnosti, keď sa aj z inak stabilných mien stávajú meny s kolísavou hodnotou, sa na povrch dostáva nová virtuálna mena Bitcoin. Môže plnohodnotne nahradiť tradičné peniaze? Ozaj, láska k peniazom je aj koreňom zla, preto je načim pouvažovať, aký je náš osobný vzťah k peniazom, ako ich využívame, a či nimi až nezmyselne plytváme. Ak ich máme azda málo, či nám to veľmi komplikuje život, alebo dokážeme aj z mála slušne vyžiť, bez toho, aby sme boli frustrovaní z ich nedostatku. Čas Vianoc je obdobím, kedy prispievame na rôzne charitatívne účely, sme akosi prirodzene štedrí, a vieme ukrojiť možno aj z toho mála, uvedomujúc si, že sú na svete ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my. A na záver jedna myšlienka: Peniaze ti kúpia posteľ, ale nie spánok; knihy ale nie rozum; jedlo, ale nie chuť; dom ale nie domov; lieky ale nie zdravie; luxus, ale nie šťastie ; imidž, ale nie charakter; náboženstvo, ale nie spásu. Hovoríš:“ Boh teda nechce, aby som mal peniaze?“ Nie, on ti bude dokonca dôverovať, keď budeš mať viac peňazí, keď dokážeš, že tvoja dôvera je v ňom, nie v peniazoch.(1 Tim 6,17) (Slovo na dnes 8/2010- 5)

Šport a agresivita
Pamätám si na staršie slovenské filmy, v ktorých hral futbal jednu z hlavných úloh a kde sa ľudia na zápas veľmi tešili. Väčšinou sa hralo v nedeľu popoludní a bol to čas, kedy sa nielen muži, ale aj celé rodiny schádzali na štadiónoch, aby povzbudzovali svoj tím. Vtedy ani len nebolo chýrovať o nejakej neprimeranej agresivite fanúšikov. Popoludnie na futbalovom štadióne malo úplne iný náboj a zmysel než je tomu v dnešnej dobe. Nebolo nutné obkolesiť štadión ťažkoodencami v obave pred blížiacou sa katastrofou v podobe nebezpečných výčinov niektorých fanúšikov. Ešte nedávno sme takéto manévre pred zápasom mohli sledovať iba na obrazovke, keďže sa odohrávali za našimi hranicami, dnes sú veľmi častou a nepríjemnou realitou aj na našich ihriskách. Futbalový trávnik sa tak stáva zámienkou na vyvolávanie rôznych extrémistických nálad, aké k športu rozhodne nepatria. Nedávny prípad, kedy dymovnica zranila niekoľkých fanúšikov, je iba smutným svedectvom o tom, že agresivite v športe sa naozaj „darí“ a že rozpína svoje chápadlá aj na ďalšie zápasy a štadióny. Ako sa tomu brániť? Ako zamedziť prenikaniu násilia? Stačia iba po zuby ozbrojení policajti? Sú dostatočným garantom bezpečnosti a pokoja? Nie je potrebné venovať viacej času prevencii než represii? Aká je veková a sociálna štruktúra narušiteľov verejného poriadku nielen na ihriskách? Ako vyzerá profil možných agresorov, vyvolávajúcich hádky a konflikty, ktoré nie zriedka končia aj fyzickým útokom? Ide často o mladých ľudí, ktorí asi vnímajú futbalový štadión ako vhodné miesto, kde môžu prezentovať svoje názory a myšlienky. Alebo ide len o výbuch mladíckej nerozvážnosti a prchkosti? Kompetentní už pripravili návrh legislatívy, ktorá by mala zabrzdiť rýchle a nebezpečné prenikanie agresívneho správania na športových podujatiach. Verme, že sa podarí prinavrátiť našim športoviskám radosť a zanietenie namiesto bezduchých a plytkých prejavov extrémizmu a iných nedemokratických myšlienok. Prečo sa správajú niektorí fanúšikovia spoločensky neprípustne? Je to iba prisilná emócia z prehry alebo výhry? Dúfajme, že sa na športové zápasy nebudeme musieť dívať iba na televíznej obrazovke a že si ich budeme môcť pozrieť aj naživo bez strachu z možného narušenia ich priebehu.

Pre nás „je profesorom lásky“ Kristus. Láska je totiž srdcom jeho života a učenia. Najdôležitejšou otázkou, akú si musíme položiť na slávnosť Krista Kráľa, nie je to, či on kraľuje vo svete alebo nie, ale či kraľuje v mojom srdci. Je Kristus kráľom a pánom môjho života? Kto kraľuje v mojom srdci, kto vyznačuje ciele a určuje priority – Kristus či ktosi iný? Žiť pre Pána, znamená žiť vzhľadom na neho, na jeho chválu, pre jeho kráľovstvo. Nech v nás ustavične vládne Kristus Kráľ svojou obetavou láskou, lebo lásky nikdy nie je dosť. (KN)
Láska je podstatný a hlavný znak Ježišovho pôsobenia tu na zemi, On kraľuje,ale kraľuje službou v láske a v plnení vôle svojho Otca.

Noc vonku
Stráviť chladnú jesennú alebo zimnú noc vonku len tak bez trvalého prístrešia, bez tepla a domáceho pohodlia by asi nechcel nikto z nás. A predsa tisíce takto trávia nielen jednu, ale mnoho nocí. Môžu si za to sami, alebo ide o výsledok nepriaznivých životných rozhodnutí? Na ulici sa môže ocitnúť naozaj ktokoľvek. Strata práce, problémy vo vzťahoch, závislosti. Aj tieto okolnosti sa podpisujú pod bezdomovectvo, ktoré sa potom stáva nechceným „životným štýlom“. Ako sa cítia ľudia bez domova? Aké majú sny, pocity? Ostávajú i naďalej ľuďmi, aj keď ich momentálny stav pripomína často kôpku nedôstojných životných pomerov.
Projekt Noc vonku má ambíciu ukázať tým, ktorí majú domov, ako vyzerá život bezdomovcov a najmä ako sa spí pod holým nebom. Každý, kto sa zúčastní na tomto projekte, si má doniesť spacák, teplé oblečenie a dobrovoľný finančný príspevok pre potreby organizácií, ktoré sa venujú práve problematike bezdomovectva. Iba v hlavnom meste žije na ulici okolo 4000 ľudí. Sú to „len“ čísla jednej zo štatistík? Nič viac iba čísla? Projekt Noc vonku nemá výlučne charitatívny rozmer, chce rozprúdiť v spoločnosti ešte živšiu diskusiu o tomto vypuklom probléme, ktorý trápi veľa krajín vo svete, ak nie všetky. Prebdieť noc vonku – to chce poriadnu dávku odvahy, ale až potom na vlastnej koži možno spoznať, ako „chutí“ život bez prístrešia. Organizátorom tejto akcie ide o to, aby si ktokoľvek, kto má to šťastie, že žije v teple a suchu, vyskúšal nástrahy sychravej noci. Mnohí bezdomovci zaháňajú nepríjemný pocit chladu, čo preniká do špiku kostí, alkoholom. Projekt Noc vonku však ponúka možnosť prežiť noc bez tohto prostriedku, ktorý sa stal pre nejedného bezdomovca prostriedkom prechodného zabudnutia na svoju momentálnu čiernu prítomnosť. A nakoniec Noc vonku azda prispeje k zlepšeniu života tých, ktorí si sami nevedia pomôcť. Takže, spacák, termoska s čajom a najmä dostatok odvahy a ide sa nocovať pod holým nebom.

Aj vám sa páči náš slovenský rázovitý vidiek a jeho folklór? Aj vy máte akýsi pomerne jasne definovateľný pocit, že náš tradičný vidiek pomaly ale isto umiera a že nemá pred sebou skoro žiadnu perspektívu? Hrozí mu naozaj vyhynutie a o niekoľko rýchlo sa míňajúcich desaťročí už bude iba jednou zo stránok v červenej knihe, podobnej tej, čo obsahuje vymierajúce živočíšne druhy? My, Slováci a Slovenky, by sme to nemali za nijakých, akokoľvek výhodných podmienok, ani len pripustiť! Najmä my, obyvatelia ešte ako tak fungujúceho vidieka, kde síce kravy skoro nevidieť a po uliciach sa namiesto konských a kravských povozov preháňajú povozy motorizované, skrátka my, vidiečania, sa spojme za záchranu nášho vidieka, lebo o pár rokov už nebude čo zachraňovať. Totiž možno ani vášmu pozornému oku neušlo, že sa z nášho vidieka vytrácajú podstatné znaky vidieckosti. Chovanie zvierat a starostlivosť o ne je na drastickom ústupe. Aj keď v niektorých obciach na kopaniciach sa vracajú mladé rodinky, aby začali gazdovať a dorábať si potraviny priamo z dvora, predsa len ide o ojedinelé snahy o prinavrátenie tradícií. Poväčšine sa z našich dedín stávajú mestá v malom. Individualizmus a neochota výjsť z ulity vlastného pohodlia zabraňujú významným spôsobom tomu, aby sa vidiek prebral zo spánku. Vidiek, to nie sú iba chalupy, dym z komínov, to sú predovšetkým ľudia, lebo práve oni vytvárajú alebo nevytvárajú jeho pravú atmosféru. Mnohým sa azda vidiek spája iba s nedokonalosťou vo všetkých civilizovaných smeroch, s všadeprítomnou kontrolou a staraním sa do cudzej kapusty. Chcem veriť a dúfať, že vidiek vyzerá inak. A čo vy? Priložiť ruku k jeho obnove môžeme všetci spolu. Láska, spolupatričnosť, ochota pomôcť predsa patria ku každému človeku, bez ohľadu na to, kde býva. A zaspievať si niektorú z našich pekných ľudových si môžeme predsa aj v paneláku. Len pozor, na priveľké decibely! Ozaj, toľko omieľaný agroturizmus by nebolo odveci rozvíjať aj na tom našom vidieku.

Na každom ľudskom nešťastí možno nájsť aj jeden potešiteľný fakt - pomoc a solidaritu ostatných. Pri nedávnom tajfúne na Filipínach sa to potvrdilo naozaj do bodky. Doslova celý svet sa zapojil do materiálnej aj finančnej pomoci pre túto ťažko skúšanú krajinu. Veď iba niekoľko týždňov pred tajfúnom zasiahlo Filipíny pomerne silné zemetrasenie. A svet neostal ticho, okamžite po hrozivo vyzerajúcich správach z ostrovného štátu sa zmobilizovali mnohé krajiny. Aj zo Slovenska sa stal štát, ktorý citlivo vníma každé ľudské nešťastie a neváha pripojiť ruku k obnove. K modlitbám za Filipíncov nás pobáda Sv. Otec František, ktorý už viackrát od svojho zvolenia apeloval k modlitbe za rôzne svetové tragédie a vyhrotené vojnové konflikty. Iba nedávno sme sa mohli spolu s ním modliť za Sýriu, aby sa chaos a politický pat v tejto krajine začal posúvať k nejakému riešeniu. A dnes vidíme prvé plody tejto modlitby. Dochádza k likvidácii chemických zbraní, i keď len postupnej a zdĺhavej, a tiež je tu snaha priviesť oproti sebe bojujúce strany k spoločnému rokovaciemu stolu. Na Filipínach však nedošlo k nejakému ozbrojenému konfliktu. Jediným spúšťačom nešťastia obrovských rozmerov bolo počasie. O tajfúne Haiyan ešte pred jeho dorazením na pevninu písali médiá ako o jednej z najväčších a najničivejších búrok na svete. Pri tejto príležitosti mi práve zišlo na um, že iba pár týždňov predtým sa prehnala časťou Európy iná búrka, na naše pomery, tiež veľmi prudká, no na filipínske azda aj zanedbateľná. Kiež by sa vlna solidarity zdvíhala často, kiež by sme boli k sebe ústretoví a nápomocní aj v našich bežných ťažkostiach. Nech nám Pán pomáha, aby sme so solidárnosťou naozaj nešetrili.

Aj tento rok si pripomíname výročie zamatovej revolúcie z roku 1989. A pripomíname si ho na najvyššej možnej úrovni - ako štátny sviatok. Kedy sa z nejakého pamätného dňa môže stať štátny sviatok? Aké kritériá musí zniesť, aby ho poslanci v parlamente odsúhlasili? Myslím, že určite zaváži, ak ide o sviatok, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil alebo zmenil tvár celej spoločnosti a národa. O Novembri snáď dnes už nikto nepochybuje, že podstatným a nepopierateľným spôsobom zmenil vtedajšie Československo.A že nešlo o nejakú konšpiráciu, ktorá bola už dopredu odsúhlasená. Najviac možno vnímať reálnosť Novembra v otvorených hraniciach na západ, kam predtým nebolo takmer vôbec možné cestovať. Dokonca v časoch stalinizmu sa mnohí pri prechode za lepším svetom stali martýrmi slobody. Železná opona sa po novembri 89 rozpadla a dnešná mládež vidí ako jedno z najhlavnejších pozitív práve možnosť slobodne cestovať. Avšak sú tu aj iné pozitíva, a myslím, že dosť dôležité až fundamentálne. Slobodné voľby, zánik vedúcej úlohy jednej strany, aj keď pri tomto pozitíve mnohí najmä po nedávnych parlamentných voľbách prirovnávali vzídenú politickú situáciu k tej prednovembrovej. Pýtam sa však nielen za seba. Načo nám bol November 89? Načo nežná revolúcia so štrngajúcimi kľúčmi? Veď "výdobytky" Novembra ani poriadne nevyužívame a nedoceňujeme. Nie však všetci, ale posledné voľby do VÚC poukázali na nelichotivý fakt, Slováci prestávajú chodiť k voľbám, sú apatickí a neveria takmer nikomu. Slobodné a demokratické voľby, ktoré boli jednou z najzákladnejších požiadaviek, prednášaných na novembrových tribúnach, akosi zovšednievajú a strácajú na svojom význame. Demokracia ako systém nie je tým najdokonalejším, aký jestvuje, ale nemôže dobre fungovať bez účasti a angažovanosti nás všetkých. Potom sa nesťažujme, kto vyhral alebo nevyhral vo voľbách, pretože aj od nás záleží, ako bude vyzerať politická a najmä hodnotová tvár našej krajiny. November 89 tak bol predovšetkým o hodnotách, pre ktoré sa oplatilo štrngať kľúčami. A tak výročie nežnej revolúcie si právom zaslúži titul štátneho sviatku, aj keď s tým nohí ešte aj dnes priveľmi nesúhlasia. Podobne ako 29. august aj 17. november znamenal nesúhlas s vtedajšími politicko-spoločenskými pomermi, v prvom prípade šlo o nesúhlas a jasný odpor voči fašizmu, v tom druhom prípade zas šlo o jednoznačné zavrhnutie socialistickej línie, ktorá popierala základné ľudské práva a slobody. Tak či onak, "ovocie" Novembra je stále prítomné, avšak nie vždy dostatočne oceňované. Máme čo robiť, aby sa to zmenilo. Demokratický systém pozostáva z vlády, ktorú si vo voľbách vyberajú alebo aj nevyberajú svojou neúčasťou sami občania.

Už začiatkom novembra nás z televíznej obrazovky bombardujú reklamy s vianočnou tematikou. Už teraz v novembri máme v podstate Vianoce, avšak iba tie marketingové. Cez reklamu sa dá pomerne ľahko a rýchlo ovplyvňovať potenciálneho spotrebiteľa. Ak sa ovplyvňovať sám chce. Včasný vpád vianočných reklám však pôsobí nielen na mňa rušivo až nevkusne. Veď poriadne ani nedohoreli sviečky na hroboch našich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti, a už nás zahlcujú vianočné ponuky na skvelý nákup na splátky, kde stačí iba občiansky preukaz a splácať sa bude až po Vianociach. Na prvý pohľad lákavé, avšak aj veľmi nebezpečné. Vidíme predsa, ako to vyzerá vo svete, keď sa žije na dlh bez ohľadu nato, kto, koľko a dokedy to splatí a či vôbec splatí. Rozpočtová disciplína, s akou vyrukovala Európska únia, by mala zabrániť nezodpovednému konaniu v jej jednotlivých štátoch. Taká rozpočtová disciplína by sa asi zišla nejednému z nás, najmä pred sviatkami, kedy chceme darčekom urobiť radosť našim blízkym, nehľadiac často na jeho cenu a spôsob akým ho budeme splácať. Jedna reklama na webe sľubuje antistresové Vianoce, stačí "iba včas a v dostatočnom predstihu nakúpiť a stresu tak zasadíme srteľné k.o. Ale naozaj stačí zahnať stres len darčekom a často až nezmyselne finančne nákladným? Je na nás, aké sviatky si vytvoríme v rodine, ešte máme dostatok času na dôkladnú a a precíznu prípravu. Alebo nám celkom príde vhod prežívanie sviatkov v duchu marketingových reklamných hesiel? Takže šťastné a veselé a hlavne antistresové! Ale pekne po poriadku. Nedajme si uchmatnúť Advent, ktorý je veľmi dôležitým a nádherným obdobím bedlivého a radostného očakávania.

Zakaždým, keď čelíme nejakému problému, máme tendenciu zabudnúť, že sme už také čosi zakúsili a s Božou milosťou sme cez to prešli. Ako kedysi Izrael, predpokladáme záhubu, šírime sklamanie, pridávame sa k tým, čo sa sťažujú na vládu a túžime po „starých dobrých časoch.“ A čo ten Boh, ktorý poslal vodu zo skaly, mannu z nebies a havrany, ktoré nasýtili hladného proroka, očakáva od svojho ľudu ako reakciu na finančné ťažké časy? (Slovo na dnes 6/2010- 36)

Iba na vlastnú zodpovednosť
V týchto dňoch počujeme z médií oveľa častejšie slová – iba na vlastnú zodpovednosť. Mnohé krajiny neodporúčajú svojim obyvateľom cestu do rizikových oblastí sveta. Počet takýchto životohrozujúcich miest sa na mape sveta stále zväčšuje. Medzi takéto obávané teritóriá patrí aj Egypt – destinácia, ktorú ročne navštívia tisícky turistov. Pyramídy, luxusné resorty pri mori a veľa iných miest, ktoré zaručujú oddychujúcim dovolenkárom nezabudnuteľné chvíle, môžu v priebehu veľmi krátkeho času osirieť. Situácia v Egypte graduje, avšak tým nesprávnym smerom. Dokonca tam vyhlásili výnimočný stav. Na uliciach Káhiry a iných väčších miest sa odohráva množstvo protestov, ktoré sa bohužiaľ nezaobišli bez strát na životoch. Kto proti komu bojuje? Kto stojí na strane práva, spravodlivosti a aspoň základných princípov demokracie, ktorej skutočnú tvár len ťažkopádne hľadajú arabské krajiny po nedávnych zmenách režimov? V Egypte stoja proti sebe prívrženci zvrhnutého prezidenta Mursího, ktorý sa viacerými zákonmi snažil zaviesť postupnú islamizáciu, na druhej strane barikády sa kŕčovito drží svojich postov a názorov armáda a viacerí najvyšší politici. A kde sa nachádza prostý ľud? O čo bojuje na uliciach bežný občan? Čo mu chýba? Absencia dodržiavania ľudských práv a elementárnych zákonov? Z čoho pramení toľká nespokojnosť? Nejde tu o otvorený stret, v ktorom hrá hlavnú úloha islam a jeho zneužívanie v politickom smerovaní celej krajiny? Majú sa aj kresťania obávať o slobodu vyznávania svojho náboženského presvedčenia? A čo zahraniční návštevníci, aj oni sa musia zmieriť s tým, že do zoznamu nebezpečných destinácií treba zapísať ďalšiu v poradí? Kde treba hľadať cestu z terajšej patovej situácie nielen v Egypte? Určite nie na uliciach so zbraňou v ruke. Násilie nikdy neprinesie pokoj, nezabezpečí žiadnej krajine prosperitu a duchovné dobro. Jedinou cestou k riešeniu problémov je rešpekt, úcta a dialóg.

Obdobie inkvizície, upaľovania a iného neľudského zaobchádzania s ľuďmi je už dávno uzavretou kapitolou dejín, ale ešte vždy je to doba plná rozporov. V jednej myšlienke sa píše, kacír je ten, čo zapaľuje oheň, nie človek ktorého v ňom upaľujú. Túto múdru vetičku vytvoril George Bernard Shaw. Kto bol skutočným vinníkom a kto obeťou? V minulosti bolo bohužiaľ bežnou záležitosťou postihovať tých, ktorí boli ponímaní za neprijateľných pre Cirkev. Aj v krupinskom prísnom práve nájdeme procesy s "čarodejnicami", a tiež spôsoby ich mučenia. Inkvizícia, pojem, ktorý stále rezonuje. Môžeme posúdiť celkom objektívne históriu? Nebudeme stále zaujatí? V súčasnosti sa na pomyselnú zapálenú hranicu dosadzujú tí, ktorí veria a svoju vieru len veľmi ťažko dokážu obhájiť vo svete iných myšlienkových smerov a prúdov. Budú kresťania menšinou?

To, čo povedal známy spisovateľ, mám na jazyku tiež dosť dlho, ale asi nemám dostatok odvahy, ktorá by umožnila ľahší priechod mojim myšlienkam, sformulovaným do jasnej výpovede mnohého z mnohých konzumentov tejto mediálnej doby. A čo povedal? "Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohoto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách, a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali. Ako sme dovolili, aby nás pár šikovných zvrhlíkov dostalo k novinám, časopisom a televíziám, ktoré sú žumpa plná zvratkov a výkalov. Nebudeme chápať, ako bolo možné profitovať na chorobách a nešťastí našich blížnych. Nebudeme schopní vysvetliť našim deťom a vnukom, ako sme to dopustili. Budeme sa snažiť nemyslieť na to, koho sme to považovali za celebrity. Budeme sa hanbiť za dobu, keď boli denne na prvých stránkach nagelovaní pajáci. Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akísi neurčití oni, a tí budú medzi nami a budú ukazovať prstom na niekoho neexistujúceho. Ale my sme spolupáchatelia tohoto hnusu, nie iba tí, čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to pozeráme,počúvame, čítame a kupujeme. Iba toľko som Vám chcel povedať,respektíve nie chcel, ale musel, lebo už mi praskne hlava od toho mlčania." Ako najväčší optimista a veľmi mierny realista by som si teraz najväčšmi prial, aby tá doba raz neprišla, a ak by predsa len nemohla cúvnuť aspoň o pár storočí dozadu, tak nech sa hanbiť nemusíme ani pred sebou, ani pred svojimi potomkami, ani pred svojím kresťanským presvedčením. Lenže, to záleží od každého z nás.

Pri pohľade na chaos svetovej politiky zmiešaný s ekonomickou krízou, postihujúcou väčšinu oblastí ľudskej činnosti, nahlas uvažujem, ako sa v tomto zmätku používajú a či skôr zneužívajú médiá a ich mienkotvorná funkcia. Pred niekoľkými dňami sa svetovými tlačovými agentúrami prehnala ako víchor správa, podľa ktorej najvyšší predstaviteľ islamskej republiky vyhlásil, že nemenovaná krajina Blízkeho východu je cudzím telesom, ktoré treba odstrániť. Samozrejme, médiá sa toho chytili a začali možno aj konšpirovať, čo takýto odvážny výrok môže znamenať. No, o niekoľko hodín došlo k poopraveniu dotyčného výroku, ktorého podoba bola zjavne menej odvážna a radikálna než jej predchodkyňa. Tu vidieť ako sa dá prostredníctvom médií retušovať, dofarbovať a nakoniec aj skresľovať pravda. Azda niekomu príde vhod, ak sa svetom šíria správy, ktoré sa neopierajú o dôveryhodné zdroje a môžu vyvolať oveľa vážnejšie spory než doteraz? Až spätne si predstavujem, čo by takéto a podobné správy znamenali pre chod možno aj svetových dejín, ako by mohli prispieť k ešte väčšiemu napätiu, a to nielen na Blízkom východe. Najmä z internetových spravodajských portálov sme už akosi navyknutí, že nie raz sa „púšťajú“ do sveta informácie, ktoré nie sú dostatočne overené. Kto by mal riadiť „trh“ s médiami a ich produktmi? Alebo si samotné médiá málo uvedomujú svoju príliš silnú mienkotvornú úlohu? Pane, prosíme Ťa o múdrosť pre pracovníkov masovokomunikačných prostriedkov, aby pri koncipovaní tlačových správ neboli hnaní možnou senzáciou, vyvolanou danou správou, ale aby si uvedomovali, že najpodstatnejšie je hľadať pravdu a tú si naozaj ctiť.

V súčasnosti počúvame o rôznych odhadoch vývoja ekonomiky a častejšie máme dôvod na obavy než na prílišný optimizmus. Ani ekonomika eurozóny či celého sveta nie je v najlepšej kondícii. Pýtame sa, čo by pomohlo pri jej zotavení. Odborníci nás udržiavajú v akej takej nádeji, že časom dôjde k zlepšeniu všelijakých makroukazovateľov, a my im zčasti alebo aj úplne dôverujeme, veď nakoniec čo nám ostáva, my, bežní spotrebitelia sa do ekonomiky priveľmi nerozumieme a preto jej riadenie prenechávame iným. Možno sa predsa len našiel liek, ktorý by podstatne zaúčinkoval v liečbe nielen tej našej slovenskej ekonomiky. Vraj strieborná ekonomika má cenu zlata, píše sa v jednom článku. Podnikatelia by sa mali viacej zaoberať potrebami a službami pre seniorov. Znie to vcelku logicky, veď Európa starne,a starne oveľa rýchlejšie, než sa predpokladalo. A to treba využiť v tom dobrom slova zmysle. Možno sa doteraz javili seniori viac ako nepotrebná príťaž celej spoločnosti, možno sa im nedostávalo toľko úcty a dôležitosti, ale teraz sa všetko môže zmeniť o viac než tristošesťdesiat stupňov. Budú všeliekom, ktorý zaberie? Naozaj bude strieborná farbou víťazstva nad terajším takmer celosvetovým ekonomickým prepadom? Ako pomôžu starší ľudia rozkývať strnulé trhy? Každý z nich má iné, jeho veku vlastné a prirodzené potreby.Kým spotreba generácie 50+ môže byť zameraná okrem základných potrieb (jedlo, bývanie) skôr na cestovanie, kultúru, pohodlnejšie bývanie a spoločenské vyžitie, potreby generácie 75 a viac budú viac posúvané smerom k zdravotnej starostlivosť a pohodliu. A tu sa črtá šanca pre spektrum podnikateľských aktivít. Znie to síce trochu smutne, že z problémov by sa mala ekonomika dostať pomocou tých, ktorí sú viac mimo spoločenského záujmu, avšak je to realita. Treba dúfať, že časom sa s nástupom hospodárskeho rastu zlepší aj demografická krivka a že seniorom sa bude prejavovať viac porozumenia a lásky. To však nezáleží iba od úspešnosti ekonomických ukazovateľov.

V ostatných rokoch zahlcujú mediálny priestor čoraz častejšie a s ešte väčšou intenzitou typy relácií, ktoré majú za cieľ pritiahnuť k obrazovkám masy divákov. Ich tvorcovia pritom vôbec nehľadia na negatívne dopady takýchto programov. Čo je spoločným znakom všetkých reality šou na svete? Účasť bežných ľudí, ktorí súťažia za účelom získania často veľmi tučnej sumy. Pravidlá sú už dopredu určené, ich prekročenie môže znamenať aj nemilosrdné vylúčenie z ďalšieho priebehu. Veľmi často sa súťažiaci dostávajú do otvorenej konfrontácie s ostatnými hráčmi, čo vyúsťuje do vulgárnych verbálnych i neverbálnych prejavov. Azda práve toto láka divákov, aby si znova a znova, večer čo večer zapínali svoju "obľúbenú" reláciu? V jednotlivých typoch reality šou sa mení prostredie, v ktorom sa odvíja "príbeh s úspešným koncom", avšak všetky ostatné prvky ostávajú poctivo zachované, lebo potom by už nešlo o reality šou. Už zo samotného názvu vyplýva, že nejde tak úplne o reálny príbeh, ktorý by sa odohrával mimovoľne, bez zasahovania režiséra a celého štábu. Vyhrotené situácie medzi súťažiacimi akoby naozaj boli výsledkom starostlivého režírovania. Reality šou skutočne patrí do súdka s názvom šou. Je to často bezduchá šou, založená na vzájomnom napádaní sa a osočovaní. Nie zriedka sa účastníci takýchto programov dostávajú doslova raketovou rýchlosťou na stránky bulváru a internetu.Nie zriedka sú terčom následného pretrasu a ich povesť je iba tovarom, z ktorého profitujú nenásytné médiá. A pritom samotní súťažiaci išli do tejto relácie s vidinou finančného prilepšenia, neuvedomujúc si jej nástrahy a riziká. No sú aj takí, pre ktorých reality šou znamená odrazový mostík do sveta šoubiznisu, pretože s financiami nemali nikdy problém. Z nudy a stereotypu materiálneho blahobytu sa rozhodli vymaniť práve prostredníctvom účinkovania v televízii. Netvrdím, že všetky reality šou patria apriori do mediálneho koša, avšak väčšina z nich je naozaj bez hlbšieho zmyslu. A kde sa zrodila myšlienka reality šou? Už v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia bola odvysielaná prvá relácia, ktorá sa radí do žánru reality show. Candid Camera amerického režiséra a producenta Allena Funta, prvýkrát v televízií v roku 1948 (jej rozhlasový predchodca Candid Microphone existoval už o rok skôr), sa tak stala priekopníkom tohto televízneho fenoménu. Na úspech však televízne reality programy čakali naozaj dlho, ale dočkali sa. Prvou reality show s fenomenálnym úspechom sa stal až Big Brother vysielaný od roku 1999. A prečo ten názov? Z čoho bol odvodený? Asi pätnástka ľudí, ktorí sa pred vstupom do reality show navzájom nepoznajú, súťažia vo veľkom dome pod drobnohľadom kamier o astronomickú čiastku. Názov Big Brother pochádza z knihy Georgea Orwela 1984, v ktorej veľký brat vďaka diktátorskému zriadeniu a televíznej technike sleduje obyvateľov. Momentálne je celkový počet výhercov na celom svete až 235, medzi nimi sa nestratil ani jeden výherca z Českej republiky a jeden Slovák. Najväčším hitom nie je táto reality show v U.S.A., ale vo Veľkej Británii, kde bolo odvysielaných už 22 sérií, medzi nimi aj Celebrity Big Brother, Teen Big Brother a Ultimate Big Brother. Aj u nás sa tento typ reality šou stal mediálnym trhákom a pripútal do kresiel tisícky priaznivcov. Musím však skonštatovať, že opäť tam dominovali spory, hádky, intrigy a obscénnosti. Takýto názor som si urobil už po piatich minútach sledovania tohto programu. Chcem však ukončiť rozprávanie o reality šou aspoň ako tak pozitívne. Boli aj také relácie, kde sa divák mohol aj čo to naučiť, napríklad ako sa chovajú včely, ako sa stáča med, ako sa starať o hydinu, a to už hovorím o slovenskej verzii relácie, ktorú som si občas zapol aj ja. Niežeby sa jej vulgarizmy a prízemnosti vyhýbali oblúkom, ale predsa ich tam bolo pomenej. Žeby už nešlo o reality šou?

To, že môžeme slobodne vyznávať svoju vieru, sa nám iste zdá ako jedna zo samozrejmostí nášho života. Avšak pred vyše dvadsiatimi rokmi vládol v našej krajine teror a tí, ktorí sa verejne priznávali k svojmu kresťanskému presvedčeniu a pracovali napríklad ako učitelia, boli často kontrolovaní štátnou bezpečnosťou a ich život pozostával zo zmesi strachu a neistoty. Takýto druh prenasledovania však môže byť iba slabšou verziou toho, čo sa deje v súčasnom svete. V Nigérii napríklad dochádza k fyzickej likvidácii desiatok kresťanov, ktorí sú tŕňom v oku islamských fundamentalistov. V Severnej Kórei sú kresťania izolovaní v tzv. pracovných táboroch, ktoré sa podobajú na gulagy sovietskeho typu. Mať Bibliu je tam navyše doslova trestným činom. Podľa jednej štatistiky až stotisíc kresťanov vo svete znáša útlak a perzekúcie za svoju náboženskú príslušnosť. Už dlhšie funguje akcia Modlitby za prenasledovaných kresťanov, kedy je presne určené za ktorú krajinu a v ktorom čase prebieha samotná modlitba. Určite je veľmi potrebné prejavovať solidaritu a spolupatričnosť s trpiacimi kresťanmi celého sveta. Postoj ľahostajnosti nie je namieste. Sv. Otec František poukazuje na globálnu ľahostajnosť a povzbudzuje aj nás, aby sme boli k svojmu okoliu všímaví. Každý deň keď otvárame stránky Biblie, si môžeme v modlitbách spomenúť na tisíce kresťanov, ktorým nie je umožnené študovať Božie slovo v ovzduší slobody a prijatia. Aké prenasledovanie hrozí kresťanom v civilizovanej časti sveta? Nikto nás neposiela do táborov smrti, nikto nás už nepostihuje sociálnou vylúčenosťou pre našu vieru, avšak predsa tu jestvuje nespočetné množstvo skrytého prenasledovania. Predsa sa často obávame priznať farbu na verejnosti, predsa váhame, ak treba vyjadriť svoj postoj k veciam a okolnostiam. Hanbíme sa za vieru našich predkov? Nechceme zbytočne riskovať svoj rokmi budovaný imidž ? Veď Ježiš aj nám hovorí, že budeme prenasledovaní, ale takým patrí Božie kráľovstvo. Preto prosme v modlitbách o odvahu postaviť sa na stranu utláčaných, biednych a spoločensky nezaujímavých ľudí. Zastaňme sa svojej viery v náročných podmienkach prerastania širokospektrálneho individualizmu a ľahostajnosti.

Letné teplé večery priam lákajú k tomu, aby sme ich využívali na rôzne outdorové aktivity, medzi aké nesporne zaraďujeme spoločné rodinné alebo medzisusedské grilovačky. V súčasnosti sa takýto typ spoločne tráveného voľného času udomácňuje zvlášť medzi mládežou.Televízia, rozhlas a internet je plný všakovakých receptov na grilované pochúťky, ale nezabúda sa ani na správne postupy pri grilovaní a na nežiaduce účinky prehnaného pripekania mäsa na rozpálenom grile. Aj vy ste už toto leto oprášili ten svoj gril? V spoločnosti sa názory na takýto druh prípravy pochúťok rôznia. Jedni sú zarytými zástancami, iní nemôžu pach grilovaného ani cítiť. Lekári sú pri hodnotení striedmi a nehovoria ani rázne áno, ani rázne nie. Všetkého veľa škodí, a platí to aj pri grilovaní. Ozaj, viete, kde sa prvýkrát v histórii ľudstva tak naozajsky grilovalo? Myslíte si, že práve u vás na záhrade, lebo vy ste v širokom okolí považovaní za priekopníka tejto tepelnej prípravy mäsa a každý vám to vaše grilované najviac pochváli? Na celom svete sa však s grilovaním začalo oveľa ale oveľa skôr. História grilovania sa začala opekaním mäsa na ohni a pahrebe. Grilovanie sa rozšírilo z Kaukazu, cez Blízky východ sa prenieslo do Turecka, Balkánu a ostatných štátov Európy vrátane Slovenska. Dym a pripálenie charakteristické pre grilovanie mnohokrát znásobujú chuť a vôňu ako nijaký iný spôsob tepelnej úpravy jedla. Ale, pozor! V minulosti sa grilovalo iba hovädzie a jahňacie mäso a mnoho druhov zeleniny.
Kaukazskú kuchyňu ako prvý v Európe opísal a propagoval známy francúzsky spisovateľ Alexander Dumas v 60-tych rokoch 19. storočia. Takže, on bol skutočným propagátorom a podľa dnešného slovníka, akoby robil reklamu tomuto spôsobu prípravy jedál. Na Balkáne sa grilovalo už v 18. storočí. Okrem jahňacieho a hovädzieho mäsa sa týmto spôsobom upravovalo aj bravčové, neskôr i kuracie mäso. K Balkánu patrí Srbsko, v ktorom sa nachádza mesto Leskovac považované za kolísku prípravy jedál na grile pod holým nebom. Každoročne sa v ňom na tzv. „Roštiliáde“ schádzajú majstri gurmánskeho umenia.
Príprava špecialít na grile je majstrovstvo, ktoré hraničí s umením a ich podávanie predstavuje malý obrad. A kde je zmienka o Amerike? Ja som si doposiaľ myslel, že práve Amerika je miestom zrodu grilovačiek. Veď aj v mnohých amerických rodinných filmoch vidíme spokojné tváre zúčastnených na spoločnej grilpárty. Alebo som si prečítal iba jednu z množstva historických verzií o vzniku grilovania? Ozaj, grilovanie ako pojem sa často využíva aj v spojitosti s tzv. "oťukávaním" nových poslancov, vtedy sa títo podrobujú grilovaniu, ktoré ich má vyskúšať, či sa hodia na daný post. Mňa nikto negriluje, ale grilované môžem. Dobrú chuť aj vám. Vďaka Ti, Pane, za potraviny a plody Zeme.